Jeho Eminencia Jozef Kardinál Tomko

Čestné občianstvo mesta Michalovce mu bolo udelené v roku 1999.

Jeho životná púť začala v roku 1924 v Udavskom pri Humennom. Gymnázium absolvoval v Michalovciach a študoval pod vedením profesora náboženstva a vynikajúceho kňaza Dr. Štefana Hlaváča. Po maturite v roku 1943 vstúpil do kňazského seminára Teologickej fakulty v Bratislave. O dva roky neskôr ho biskup Jozef Čársky poslal na štúdia do Ríma, kde bol v roku 1949 vysvätený za kňaza. Do roku 1961 pokračoval v štúdiách na Lateránskej a Gregoriánskej univerzite, kde v roku 1951 nadobudol doktorát z teológie. V rokoch 1950 – 1965 sa stal vicerektorom  Pápežského kolégia, profesorom na univerzite v Ríme, pápežským komorníkom a začal pôsobiť v Kongregácii pre učenie viery. Intenzívne sa zapojil do budovania Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme. V roku 1967 sa kardinál Tomko stal zvláštnym tajomníkom pre prvú biskupskú synodu. O tri roky neskôr bol menovaný pápežským prelátom. V roku 1979 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za generálneho tajomníka celocirkevnej biskupskej synody a 15. marca ho vysvätil za arcibiskupa v Sixtínskej kaplnke. Už o šesť rokov neskôr udelil svätý otec arcibiskupovi Tomkovi kardinálsku hodnosť a poveril ho funkciou prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Kardinál Tomko zastával i ďalšie dôležité a významné úlohy vo vysokých cirkevných úradoch a inštitúciách Svätej Stolice. Pôsobil zároveň ako veľký kancelár Pápežskej Urbanovej univerzity v Ríme. Po smrti kardinála Alberta Vanhoyea 29. júla 2021 sa stal najstarším žijúcim členom kolégia kardinálov. Kardinál Tomko zomrel vo svojom byte v Ríme v skorých ranných hodinách 8. augusta 2022. Na základe jeho osobného priania boli pohrebné obrady a aj jeho ostatky uložené v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Zomrel ako najstarší kňaz Košickej arcidiecézy.

Ján Pisančin

Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2002.

Narodil sa 4. septembra 1941 v Michalovciach v rodine Mikuláša Pisančina a Margity Pisančinovej ako najmladší zo štyroch detí. Tu navštevoval základnú školu a neskôr aj maturoval JSŠ. Mesto Michalovce reprezentoval ako športovec vo futbale, hádzanej a v hokeji. Vojenskú základnú službu absolvoval v Novom Meste nad Váhom a v Košiciach. V roku 1965 sa oženil s Alicou Korčokovou. Od roku 1965 do roku 1992 pracoval v rôznych funkciách v štátnom podniku Slovenské magnéziové závody Košice. Od roku 1992 je slobodným umelcom, známym pod umeleckým menom Ander z Košíc. V zábavných rozhlasových a televíznych reláciách sa stal populárnym umelcom a zároveň i propagátorom rodného zemplínskeho dialektu. Mnohé jeho vystúpenia sú zaznamenané i na CD nosičoch a Ander z Košíc je vďaka nim slávny aj medzi Slovákmi v zahraničí.

Otec Dominik Trčka, in memoriam

Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2004.

Tento protoigumen redemptoristov, dnes už blahoslavený mučeník, bol vysvätený za kňaza r. 1910 v  Prahe a  pôsobil na viacerých miestach v Čechách. Jeho predstavení ho vybrali pre prácu medzi gréckokatolíkmi a  M. D.  Trčka cítil veľkú radosť, že svoj život môže obetovať pre jednotu kresťanov byzantského obradu s rímskym stolcom. Pri príležitosti posviacky nového kláštora v Michalovciach r. 1931 o.  igumen Trčka zdôraznil vo svojom príhovore, že redemptoristi chcú s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných dielach. S  menšou prestávkou bol predstaveným v michalovskom kláštore do apríla 1942. Ako skúsený misionár a dlhoročný predstavený sa pričinil o  vznik viceprovincie redemptoristov so sídlom v  Michalovciach, ktorá bola r. 1945 zriadená v Ríme a jej promulgácia (zverejnenie dokumentu) sa uskutočnila v marci 1946 v Michalovciach. M. D. Trčka sa stal prvým protoigumenom. Mnohé ďalšie plány však zahatal nastupujúci komunistický režim. V roku 1949 bola viceprovincia zrušená a o. Trčka bol nútený odísť z  Michaloviec. Po internovaní komunity redemptoristov v  Sabinove r. 1950 bol prevezený do Podolínca,  neskôr do Leopoldova. Prešiel krutým vyšetrovaním. Proces súdneho pojednávania r. 1952 niesol jasné známky nekalých praktík vtedajšej justície. Nespravodlivo ho odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na 12 rokov väzenia, peňažný trest, konfiškáciu celého majetku a stratu občianskych práv na desať rokov. Odvolanie sa na Najvyšší súd bolo zamietnuté ako bezdôvodné. Väzenský život v Ilave bol pre neho veľmi ťažký, pretože bol už v pokročilom veku a patril k telesne slabším väzňom. Silu vytrpieť prenasledovanie čerpal z každodenných modlitieb a tajne slúžených svätých liturgií, o čom sa zachovali písomné svedectvá. Žiadosti o amnestiu boli vždy neúspešné. Nenechal sa totiž prevychovať komunistickým režimom, zostal verný hodnotám a zásadám, ktoré žil a hlásal. Posledným miestom jeho pozemského života bolo väzenie v Leopoldove. Svojim spoluväzňom z cely rozprával o vianočných tradíciách a  pritom zaspieval aj  koledu. Dozorca toto porušenie väzenského poriadku nahlásil a o. Metod za trest putoval do korekcie, kde 23.  marca 1959 o 19.45 hod. podľahol ťažkému zápalu pľúc. Ako príčina smrti sa uvádza zlyhanie srdca. O dva dni bol pochovaný na väzenskom cintoríne. Od roku 2001 je jeho telo uložené v sarkofágu bočného oltára v Chráme zoslania Sv. Ducha v Michalovciach. Pápež Ján Pavol II. ho 4. novembra 2001 na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásil za blahoslaveného mučeníka. Liturgický sviatok bol ustanovený na 25. augusta. Smrť M. D. Trčku sa stala príkladom nespravodlivosti a násilia väzenských zariadení a ich dozorcov. Faktom zostane, že mnohí väzni si ho pamätajú práve z tejto situácie, pretože ho poznali alebo počuli o ňom hovoriť ako o mučeníkovi, ktorý bol potrestaný korekciou, pretože ako kňaz spieval náboženskú pieseň.

V roku 2019, pri príležitosti 100. výročia mesta Michaloviec ako centra československej Zemplínskej župy, vznikol námet nájsť Michalovčana storočnice, ktorým sa na základe hlasovania verejnosti stal blahoslavený Metod Dominik Trčka. Vtedajší primátor Viliam Zahorčák deklaroval snahu, aby v Michalovciach bolo niečo, čo bude niesť meno blahoslaveného Dominika Trčku. Po rôznych konzultáciách, po komunikácii a  s veľkou pomocou aj zo strany michalovských redemptoristov, sa Mesto rozhodlo vytvoriť bustu blahoslaveného Dominika Trčku. Autorom bronzovej busty osadenej na travertínovom podstavci je umelec János Lukács. Vytvorenie diela podporila spoločnosť SPP v  rámci programu Municipality sumou šesťtisíc eur. Redemptoristi prispeli na bustu sumou tisíc eur. Slávnostné odhalenie busty sa uskutočnilo 7. septembra 2022 na Námestí slobody. Pri  tejto príležitosti bol zároveň premenovaný aj park, v ktorom bola busta osadená, a nesie názov Park Metoda Dominika Trčku.

ThDr. Štefan Hlaváč, in memoriam

za rozvoj medziľudských vzťahov
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2005.

V roku 1929 prišiel do Michaloviec profesor – katechéta Štefan Hlaváč, ktorý počas 20-ročného pôsobenia na tunajšom gymnáziu znamenal veľký prínos pre Zemplín. Svojou činorodou a obetavou prácou, motivovanou láskou k blížnemu v kresťanskom duchu sa vypracoval na veľkú osobnosť. Ako katolícky kňaz oplýval maximálnou mierou náboženskej tolerancie, čo aj prakticky aplikoval v spolunažívaní s inovercami. Ako profesor – okrem náboženstva – vyučoval aj iné predmety – praktizoval dovtedy neznámu pedagogickú metódu – výučby formou otvoreného dialógu. Týmto v značnej miere zmierňoval bariéru medzi učiteľom a žiakom vzájomnou dôverou. Ako „patrón chudobných študentov“ vynakladal úžasné úsilie v realizácii svojho prosociálneho cítenia hmotnej pomoci tým, ktorí to potrebovali. On sám vyrastal v chudobe, ba až biede, a hlad, ktorý neraz zažil ako študent, bol pre neho pohnútkou k týmto sociálnym prejavom. Založil tiež sociálny skauting na gymnáziu. Bol iniciátorom i realizátorom Domu saleziánov Michalovciach, ktorý sa stal duchovno-kultúrno-športovým centrom mládeže. Ako ľudomil – v konkrétnych prípadoch -  zachránil niekoľko ľudských životov v čase hitlerovského antisemitizmu a likvidácie Slovenskej armády v auguste 1944. Z rúk pána profesora vyšli stovky zemplínskych inteligentov, fundovaných vedomostne, ale predovšetkým morálne. Z radov jeho žiakov je aj vyše 50 kňazov.

MUDr. Ľudovít Pavlo

za šírenie dobrého mena doma i v zahraničí
Čestné občianstvo  mu bolo udelené  v roku 2006.

Narodil sa 18. marca 1925 v Michalovciach. Po maturite na miestnom gymnáziu odchádza do Bratislavy, kde sa venuje štúdiu medicíny a kde prežíva tragické udalosti povojnových čias. Po februári 1948 už otvorene vyraďujú ľudí, ktorí by im mohli stáť v ceste a ktorí boli zvyškami „kapitalistického myslenia“. Medzitým v roku 1949 ani jeho neobíde väzenie. Po niekoľkých mesiacoch je prepustený s podmienkou slúžiť a preto vo februári 1950 s bôľom v srdci, aby si zachránil holý život, opúšťa Slovensko. V cudzine študuje na známej Louvenskej univerzite v Belgicku, neskôr získava doktorát z Univerzity Johanessa Guttenberga v Mainzi. V roku 1956 prichádza do po Spojených štátov amerických, kde sa po štyroch rokoch špecializácie nostrifikuje. Psychosomatická medicína ho vždy veľmi priťahovala, preto si otvára prax ako rodinný lekár. V roku 1950 sa stal predsedom Združenia slovenských katolíckych študentov v zahraničí. Pracoval v prípravnom výbore pri zakladaní Svetového kongresu Slovákov. V roku 1988, po 38-mich rokoch, v delegácii USA na čele s predsedom zahraničného výboru senátorom Pellom navštívil Slovensko na pozvanie Matice slovenskej a bol prijatý najvyššími predstaviteľmi vtedajšieho Československa. Dňa 1. januára 1993 sa zúčastnil slávnostného zasadnutia SNR, kedy bola vyhlásená Slovenská republika. O mesiac sa zúčastnil zasadnutia OSN, keď bola Slovenská republika prijatá za člena OSN. V tom istom roku sa stal predsedom Slovenskej ligy v USA. V roku 1966 dostal od prezidenta USA prestížne americké vyznamenanie „Ellis Island Medal of Honor“. V januári 1998 mu prezident Slovenskej republiky udelil Pribinov rad I. stupňa. Vo svojej činnosti sa neustále vracal k rodným Michalovciam, o ktorých písal vo svojich 9-tich knižných vydaniach a Michalovciam sa ako jedným z mála dostáva priestor v novinách „Slovák v Amerike“. Svojou aktívnou prácou sa Ľudovít Pavlo zaslúžil ako predseda Slovenskej ligy v USA o vznik samostatnej  Slovenskej republiky ako obhajca práv malých národov na svoju existenciu, identitu, čo neochvejne vo svojich vystúpeniach obhajoval pred prezidentmi, medzi senátormi i v samotnom Kongrese USA. Zomrel v roku 2014.

Teodor Jozef Mousson

Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2006.

Teodor Jozef Mousson – umelec, oveľa viac vyzdvihovaný než kritizovaný – spojil na 33 rokov svoju životnú púť s Michalovcami. Po smrti získal prívlastok „maliar zemplínskeho slnka a ľudu“.

Narodil sa v roku 1887 v maďarskej dedinke Hőgyész pri Pécsi (historický slovenský názov uvedeného mesta znie Päťkostolie). V rodine sa tradovalo, že ich predkovia prišli v 17. storočí z Francúzska a usadili sa ako mlynári v južnom Uhorsku. Sen o umeleckej dráhe sa mladému Teodorovi Jozefovi splnil v roku 1906, keď začal študovať v Budapešti.

V roku 1910 sa Teodor Jozef prvýkrát oženil, jeho manželka Irena Grundová pochádzala z chorvátskeho Záhrebu (zoznámil sa s ňou počas študijnej cesty pri Balatone). Mladomanželia sa najprv usadili neďaleko Moussonovho rodiska. Zakrátko však Teodor Jozef dostal ponuku na miesto učiteľa v michalovskej meštianskej škole, ktorú prijal, lebo sa domnieval, že Michalovce ležia niekde pri Budapešti. Keď sa dozvedel pravdu, spočiatku bol veľmi sklamaný.

V Michalovciach teda nastúpil ako učiteľ kreslenia do meštianskej školy – vyučoval však aj nemčinu, pretože ju ako jediný pedagóg v celom zbore plynule ovládal. Táto práca ho ale dosť vyčerpávala. Navyše v nej nevidel perspektívu – nevedel sa totiž zmieriť s faktom, že musel učiť i také deti, ktoré kresliť vlastne ani nechceli. Aj napriek pomoci manželky bol zo školských pomerov stále viac a viac rozladený. So školstvom sa definitívne rozlúčil v roku 1919, lebo po zmene spoločensko-politických pomerov sa novým vyučovacím jazykom stala slovenčina, ktorú však dobre neovládal (svoje pedagogicko-výchovné skúsenosti nakoniec zhrnul krátko, no výstižne – deti by sa nemali trestať bitkou a ich zlé charakterové črty sa dajú iba potlačiť).

Stal sa slobodným umelcom a kreslil na objednávku. Z jeho listov z tohto obdobia cítiť jednak neistotu, čo s ním i s jeho rodinou bude po finančnej stránke, jednak značnú úľavu, pretože už nemusel robiť prácu, ktorú aj tak nemal rád a ktorá obmedzovala jeho rozlet.

Problémy boli tiež v rodine. Teodorovi Jozefovi zomreli dve malé dcéry, navyše mu manželka ochorela na tuberkulózu, z ktorej sa dlhodobo liečila i v rodnom Chorvátsku. Nakoniec však ťažkej chorobe v roku 1924 podľahla. Umelec sa ocitol v nezávideniahodnej životnej situácii. Musel sa sám starať o celú rodinu (syna Viliama a dvojičky Editu a Juditu), navyše nevychádzal dobre so svokrovcami (tí nesúhlasili so svadbou dcéry a chudobného umelca, pretože ju chceli vydať za niekoho bohatého a vplyvného). Ich styky sa po smrti Ireny ešte viac obmedzili, časom došlo k ich úplnému prerušeniu. Svojich vlastných príbuzných mal Teodor Jozef veľmi ďaleko.

Vnútornú silu nachádzal v tvorbe. Teodorovi Jozefovi sa páčili ženy plnoštíhle, kypiace zdravím, a práve takéto typy rád zachytával na svojich obrazoch. Keď bol koncom roka 1927 v susedstve michalovského gréckokatolíckeho farského chrámu dokončený Roľnícky dom, v podkrovnej miestnosti zriadili umelcovi ateliér s vrchným osvetlením. Počas svojho pobytu v Michalovciach Teodor Jozef často navštevoval i kaštieľ v neďalekom Nižnom Hrušove, kde občas prichádzali – vďaka kontaktom majiteľky – aj umelci z viacerých európskych krajín.

Moussonovo srdce však neustále hľadalo spriaznenú dušu. Jeho „vyvolenou" sa nakoniec stala učiteľka talianskeho pôvodu, s ktorou sa po krátkej známosti a bez bližšieho vzájomného spoznania zosobášil v roku 1926. Umelec ale zakrátko spoznal, že táto svadba bola omyl – mladomanželia rozličných pováh si vôbec nerozumeli. Po vyše štyroch rokoch spoločného spolužitia teda nasledoval rozvod.

Koncom 20., respektíve začiatkom 30. rokov minulého storočia sa rodina Teodora Jozefa Moussona usadila vo vile na Hrádku, ktorú im prenajal Alexander Sztáray. Gróf umelca osobne poznal, pretože ten učil jeho deti v meštianskej škole. Skončilo tak obdobie provizórnych riešení a častých sťahovaní (najprv totiž bývali pri meštianskej škole na Kapitánskej ulici a odtiaľ sa potom presťahovali na Užhorodskú ulicu, kde dvakrát zmenili podnájom). Na odľahlom, romantickom mieste, obklopený nádhernou prírodou, sa umelec cítil šťastný... Bývanie bolo síce útulné, no skromné. Vodu si nosili z neďalekej studne, k dispozícii mali i prírodný bazén. Elektrina tu zavedená nebola, a tak si obyvatelia vilky svietili naftovým plynom. Z vymožeností vtedajšej techniky im slúžilo len jedno baterkové rádio. Z našetrených peňazí si umelec dal časom k vile (na jej severnej strane) pristavať ateliér, v ktorom postupne trávil viac a viac času. Často tiež vyrážal na motorke do okolitých dedín za inšpiráciou.

Keď v roku 1933 preložili do Michaloviec, na „vzdialený východ", sociálnu pracovníčku maďarského pôvodu Kláru Irmanovú, tá si našla v mestečku bývanie v podnájme. A práve u svojich domácich sa zoznámila s Teodorom Jozefom Moussonom. O rok neskôr už bola svadba.

Časom sa im narodili dve dcéry – Erika a Katka. Klára tiež manželovi pravidelne rozprávala o veľkej chudobe, s ktorou sa pri svojej práci stretávala na každom kroku. Počas existencie vojnového slovenského štátu sa umelcovi dostalo vyššieho uznania, o čom svedčia i oslavné články v súdobých novinách. Redaktori ho dokonca nazvali „východoslovenským Úprkom".

V roku 1941 michalovská samospráva darovala vtedajšiemu prezidentovi republiky Jozefovi Tisovi dve jeho olejomaľby s rozmermi 100 x 80 cm – prvý obraz niesol názov „Trh v Michalovciach“ a druhý tvorila kompozícia krajinky z okolia Michaloviec, pričom v popredí sa vynímali dve dievčatá v zemplínskych krojoch a v pozadí bolo vidieť Vihorlat a hrad Vinné.

Teodor Jozef Mousson však v roku 1942 vážne ochorel, navyše ho v tom istom čase – na základe vymysleného udania – aj zatkli (jeho manželku Kláru totiž falošne obvinili zo sprenevery jedného milióna slovenských korún a keďže išlo o veľkú sumu peňazí, zaistili oboch manželov). Väznenie umelec po zdravotnej stránke znášal veľmi zle, nechutila mu ani väzenská strava. Keď sa v roku 1944 priblížil front, Teodor Jozef Mousson opustil (v rámci evakuácie) Michalovce a odišiel za svojím synom Viliamom do Trenčína – tu aj o dva roky neskôr zomrel a tu je tiež pochovaný (jeho želanie spočinúť na Hrádku v Michalovciach splnené nebolo).

Teodor Jozef Mousson, známy umelec vystavujúci nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, sa tak svojím životom, no najmä dielom nezmazateľne zapísal do histórie Michaloviec i celého Zemplína.

Michalovské ochotnícke Divadlo pri fontáne, ktoré pracuje pri Mestskom kultúrnom stredisku Michalovce, nacvičilo v roku 2022 o maliarovi hru s názvom Letné svetlo o pol šiestej, autorkou scenára je Katarína Varechová.

Mgr. Andrzej Wyczawski

za rozvoj partnerských vzťahov medzi mestami Jaroslaw a Michalovce
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2007.

Narodil sa 26. októbra 1959 v Jarosławi. Je absolventom Odbornej strednej školy potravinárskeho priemyslu, odvetvie analýza potravinárskych prostriedkov. Pôvodným povolaním je technológ – analytik. Jeho prvým pracoviskom sa v roku 1980 stal podnik cukrovinkárskeho priemyslu "SAN" v Jarosławi, v ktorom zakladá spolu s inými zamestnancami Hnutie Solidarita. Od roku 1981 bol zamestnancom mestského výboru Hnutia Solidarita, kde pracoval v sekcii informácií a telexových služieb. Je jedným zo spolutvorcov Knižnice nezávislých vydavateľstiev. V decembri 1981 bol internovaný a viac ako štyri mesiace strávil vo väzení v Uhercach a Lupkowie. V rokoch 1988 – 1990 bol predsedom Medzipodnikovej komisie odborov a členom Rady Regiónu Ziemia Przemyska. V rovnakom čase zastával aj post zástupcu predsedu občianskeho výboru Solidarita v Jarosławi. Od roku 1990 je poslancom zastupiteľstva mesta Jaroslaw a členom mestskej rady, kde v jednotlivých volebných obdobiach zastával postupne funkciu vedúceho oddelenia občianskych vecí (1990 – 1994), zástupcu primátora (1997 – 1998) a tvorcu prezentácií mesta (1998 – 2002). Na ďalšie štyri roky bol zvolený za poslanca jaroslavského okresu a člena rady jaroslawského okresu. Súčasne pracoval na mestskom úrade ako vedúci oddelenia kultúry a cestovného ruchu. Od decembra 2006 do r. 2014 bol primátorom mesta Jarosław. Vo voľnom čase sa venuje tvorbe rozhlasových relácií v rozhlase Ave Maria a Radio Fara. Je autorom hudobnej relácie „Moja i twoja nadzieja“ a relácie pre samosprávy „Nasze sprawy“.

Jacinto Heredia

za rozvoj partnerských vzťahov medzi mestami Vila Real a Michalovce
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2008.

Rok 2008 bol symbolickým rokom, pretože to bolo práve 20 rokov, odkedy sa položili prvé základy priateľstva a plodnej spolupráce medzi našimi mestami. Od samého začiatku bol iniciátorom a motorom tejto spolupráce pán Jacinto Heredia, bývalý člen Rady mesta Vila Real a poslanec za PSOE (Partido Socialista de los Obreros de Espaňa). Je skutočným veľvyslancom a propagátorom nášho mesta v ďalekom Španielsku, autoritou plne uznávanou a rešpektovanou všetkými primátormi a poslancami mesta Vila Real. Kľúčovým obdobím, v ktorom sa položili pevné základy medzinárodnej spolupráce, boli roky 1990 – 1998, a to vďaka jeho intenzívnej komunikácii s mienkotvornými osobnosťami. V roku 1998 bola podpísaná zmluva o priateľstve a spolupráci na slávnostnom stretnutí zástupcov oboch miest v Španielsku. Vďaka jeho láske k nášmu mestu, vynikajúcim organizačným schopnostiam a nesmiernej obetavosti bolo uplynulých 20 rokov bohatých na mimoriadne užitočné aktivity, ktorých protagonistami boli nielen oficiálni predstavitelia oboch družobných miest, ale aj stovky radových občanov. Jedná sa najmä o študentov, deti a ich rodičov, členov umeleckých telies, športových klubov ale aj podnikateľských združení miest Vila Real a Michalovce. To že od roku 1993 existuje vo Vila Real ulica Michalovce, bol práve nápad Jacinta Herediu, ktorým oslovil vedenie a poslanecký zbor mesta Vila Real. Jacinto Heredia bol diplomatom otvárajúcim dvere k oficiálnym predstaviteľom mesta, hospodárskeho a spoločenského života, ale aj dvere svojho domova. Presvedčili sa o tom už mnohí Michalovčania, ktorým vždy ochotne pomohol a poradil. Platí to aj naopak. Jeho osobné zážitky zo Slovenska a Michaloviec vzbudzujú nefalšovaný záujem občanov Španielska, z ktorých mnohí prichádzajú práve na základe jeho odporúčaní spoznávať krásy našej krajiny a tradície ľudu.

JUDr. Ing. Juraj  Králik, CSc.

za prezentáciu mesta v zahraničí a šírenie dobrého mena
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2009.

Jeho Excelencia JUDr. Ing. Juraj Králik, CSc., diplomat, dlhoročný kariérny veľvyslanec a stály predstaviteľ pri Európskej kancelárii OSN a zároveň vedúci Stálej delegácie na Konferencii OSN pre odzbrojenie v Ženeve, osobitný poradca dvoch generálnych tajomníkov Organizácie Spojených národov v New Yorku a vysokoškolský učiteľ, spisovateľ, výtvarník a milovník hudby, sa narodil v roku 1926 v Košiciach. Dozrieval však na gymnáziu v srdci Zemplína, v meste Michalovce. Právne vedy, rovnako ako tie, ktoré sa zaoberajú ekonomickými vzťahmi a ekonomicko – matematickými metódami ich skúmania, vrátane operného spevu vyštudoval v roku 1948. Založil a päť rokov viedol vysokoškolský tanečný a spevácky súbor Lúčnica. V jeho choreografii vyhrali po prvý raz „zemplínske karičky a čapaše“ medzinárodné ceny a obleteli svet. V rokoch 1953 až 1993 pôsobil v diplomatických službách, pričom sa v rokoch 1974 – 1977 podieľal aj na príprave medzinárodnej zmluvy a na rokovaniach s Maďarskom o spoločnej výstavbe a prevádzke Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Po roku 1989, než nastúpil opäť do Ženevy, bol vedúcim úradu dočasnej vlády národného porozumenia. V rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako osobitný poradca dvoch generálnych tajomníkov OSN v ústredí Spojených národov, v New Yorku.V rokoch 1993 – 1994 sa stal prvým poradcom ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky a prvým radcom prvého prezidenta SR Michala Kováča. Prednášal dejiny umenia diplomacie na dvoch univerzitách, štyri roky bol externým poradcom ministra zahraničných vecí. Už viac než desať rokov je prezidentom medzinárodnej Asociácie pre OSN (WFUNA) na Slovensku. Juraj Králik doteraz publikoval štrnásť kníh. Z nich treba spomenúť Trójskeho koňa civilizácie, Dnešok a zajtrajšok vedy, Letokruhy diplomacie či rozsiahlu monografiu z roku 2006 Kariérny diplomat. V roku 1959 udelili J. Králikovi štátne vyznanie Za vynikajúcu prácu za vzorné plnenie úloh na našom veľvyslanectve v Budapešti, v roku 2006 sa stal laureátom ceny mesta Michalovce a prezident republiky veľvyslancovi Jurajovi Králikovi udelil Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti zahraničnej politiky. Bol ženatý, otec dvoch synov, starý otec dvoch vnukov a jednej vnučky a bol veľmi hrdý, že sa dožil narodenia prvého pravnuka menom Juraj Králik. Zomrel v roku 2012 v Bratislave.

Ladislav Bolchazy, PhD.

za prezentáciu a vydanie cenných publikácií o Slovensku v anglickom jazyku
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2009.

Ladislav Bolchazy sa narodil 7. júna 1937 v Michalovciach. Mal 10 rokov, keď sa spolu s rodičmi a štyrmi ďalšími súrodencami vysťahovali do USA. Aj keď tam žili v skromných podmienkach, otec dbal na to, aby deti vyštudovali a mali lepší život ako on. Ladislav Bolchazy študoval latinčinu a angličtinu na Sacred Heart High School v Yonkers, a Siena College v Loudonville. Stal sa asistentom profesora na La Salette College and Seminary v Altamont a od roku 1979 bol riadnym profesorom na Loyola University of Chicago. Ako vysokoškolský učiteľ latinčiny a gréčtiny začal vydávať vlastné skriptá a učebnice. Neskôr, spolu s manželkou Marie Bolchazy-Carducci, založil vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydal najmä literatúru a učebnice latinčiny a gréčtiny pre potreby stredných a vysokých škôl, ale i detí. Je autorom niekoľkých kníh, publikoval množstvo odborných článkov, rozhlasový seriál a vydával viaceré časopisy. V roku 1990 vydal vo vysokom náklade Anglicko-slovenský slovník prof. Jána Šimka a odvtedy viac než tridsať diel slovenských autorov v angličtine i slovenčine. Všetky tieto knihy sú registrované v Kongresovej knižnici USA a údaje o nich sú publikované v Books in Print. Medzi týmito viac než päťdesiatimi tisícmi titulmi kníh sú teda i informácie o slovenských dielach v angličtine z vydavateľstva Bolchazy-Carducci Publishers. Bez tohto zdroja informácií knihy pre USA akoby neexistovali. Vďaka vytrvalému úsiliu Ladislava Bolchazyho sú diela slovenských autorov prostredníctvom angličtiny prístupné v amerických knižniciach, univerzitách a vzdelávacích inštitúciách a približujú slovenskú kultúru americkej verejnosti i potomkom našich krajanov, ktorí už nevedia po slovensky. Vydávanie a distribúcia slovenských diel v USA nie je ziskové. Vydavateľ L. Bolchazy dotoval ich vydania z vlastných prostriedkov, čo bola mimoriadne záslužná práca hodná uznania. Touto svojou nezištnou činnosťou na prospech zviditeľňovania Slovenska a jeho knižnej kultúry je Ladislav Bolchazy v medzinárodnom kontexte ojedinelým zjavom. Zomrel v roku 2012 v USA po ťažkej chorobe.

Prof. ICDr. Mgr. MVDr. Miroslav Konštanc Adam, OP

za šírenie dobrého mena mesta doma i v zahraničí
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2010.

Páter Miroslav Konštanc Adam, OP sa narodil 2. augusta 1963 v Michalovciach. Pochádza z  robotníckej rodiny. Prvé štyri roky základnú školu navštevoval v  mestskej časti Topoľany, ďalej pokračoval na IV. a na I. ZDŠ v Michalovciach. V rokoch 1978 – 1982 študoval na  Gymnáziu Pavla Horova. V rokoch 1982 – 1987 s  vyznamenaním absolvoval štúdium na  Vysokej škole veterinárskej v  Košiciach. Po svojej promócii pracoval v  rokoch 1987 – 1990 v Štátnom veterinárnom ústave v  Michalovciach ako veterinárny lekár, bakteriológ a hygienik potravín. Dňa 26. februára 1989 vstúpil do  tajného noviciátu rehole dominikánov, 28. apríla 1990 zložil svoje prvé a o tri roky neskôr doživotné rehoľné sľuby. V  rokoch 1990 – 1995 absolvoval filozoficko-teologické štúdium na  Cyrilometodějskej teologickej fakulte Palackého univerzity v  Olomouci. Po  kňazskej vysviacke 24. júna 1995 pôsobil ako kaplán vo farnosti Bratislava – Kalvária. Duchovne sa venoval najmä študentom Ekonomickej univerzity, ubytovaným na  internátoch v  Horskom parku v Bratislave. Postgraduálnu lektorskú skúšku z teológie zložil 3. septembra 1996 v  Prahe. V  rokoch 1996 – 2001 absolvoval licenciátne a doktorské štúdium kánonického práva na  Pápežskej univerzite sv. T. Akvinského (Angelicum) v  Ríme. Jazykovo sa zdokonaľoval na  Katolíckej univerzite v  Lille (Francúzsko), na  Pápežskej univerzite v  Salamanke (Španielsko) a  v  Providence College (Rhode Island, Nové Anglicko, USA). Za  viceprovinciála bol zvolený 3. septembra 2001 a  15. novembra 2001 bol ustanovený za  prvého provinciála Rehole dominikánov na  Slovensku. Súčasne v  septembri 2001 sa stal odborným asistentom kánonického práva na  Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v  Bratislave a v roku 2003 aj na Teologickom inštitúte sv. T. Akvinského v Kyjeve. Dňa 26. septembra 2003 bol ustanovený za  sudcu Metropolitného tribunálu Košickej arcidiecézy. V  rokoch 2001 – 2005 bol spolu s  londýnskym a  parížskym provinciálom stálym členom Výkonného výboru európskych dominikánskych provinciálov. V  októbri 2005 bol vymenovaný za profesora na Fakulte kánonického práva Pápežskej univerzity sv. T. Akvinského v Ríme. Za sudcu I. inštancie Interdiecézneho Tribunálu Rímskej diecézy a  ostatných diecéz oblasti Lazia bol ustanovený 22. marca 2006. V  letných mesiacoch 2006 – 2007 pracoval ako obhajca zväzku na  Metropolitnom tribunáli Losangeleskej arcidiecézy v Kalifornii. V roku 2009 bol vymenovaný za  komisára Kongregácie pre náuku viery a 13. júna 2009 za komisára Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a  spoločnosti apoštolského života v Ríme. V roku 2009 bol ustanovený za  dekana Fakulty kánonického práva Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského (Angelicum) v  Ríme a  stal sa aj prorektorom tejto pápežskej univerzity, na ktorej získal doktorát aj pápež Ján Pavol II. V rokoch 2001 – 2010 bol odborným asistentom kánonického práva na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave, v roku 2004 aj na Teologickom inštitúte sv. T. Akvinského v Kyjeve. V rokoch 2003 – 2005 bol sudcom Metropolitného tribunálu Košickej arcidiecézy. Dňa 11. októbra 2005 bol vymenovaný za profesora na Fakulte kánonického práva Pápežskej univerzity sv. T. Akvinského v Ríme. V letných mesiacoch rokov 2006 – 2007 pracoval ako obhajca zväzku na Metropolitnom tribunáli Losangeleskej arcidiecézy v Kalifornii. Od roku 2006 je sudcom Prvej inštancie Interdiecézneho tribunalu Rímskej diecézy a ostatných diecéz Lazia. Od roku 2009 je komisárom Kongregácie pre náuku viery a takisto Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života v Ríme. V decembri 2009 bol vymenovaný za dekana Fakulty kánonického práva a prorektora Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme. Dňa 26. marca 2012 bol vymenovaný za rektora Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme. V roku 2014 ho Svätý Otec František vymenoval za člena pápežskej komisie na prípravu reformy procesov o nulite manželstva. Stal sa tiež sudcom Rímskej roty.

Dr. h. c., prof. Ing. Rudolf Urban, CSc., brigádny generál v zálohe

za obohatenie a prínos v oblasti civilnej obrany, výchovy a prípravy vojenských profesionálov
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2011.

Rudolf Urban sa narodil 17. apríla 1954 v obci Rad na Slovensku. Svoje detstvo a ranú mladosť prežil v Michalovciach, kde absolvoval základnú školu. Po ukončení Strednej odbornej vojenskej školy v Žiline odišiel pracovať do Pardubíc. Po niekoľkoročnej praxi sa vrátil na Slovensko na Vysokú vojenskú školu do Žiliny. Po jej absolvovaní odchádza pracovať do Jihlavy, odkiaľ sa opäť vracia na Slovensko na VVŠ v Žiline, ale už ako jej pedagogický pracovník. Dynamika vojenského života mu umožnila pracovať tu len dva roky, po nich odchádza do Vyškova, kde v priebehu jedenástich rokov získal postupne habilitáciu docenta a profesúru v odbore ekonomika obrany štátu. Pôsobil vo funkciách vedúceho katedry, dekana a rektora. V roku 2004 bol ministrom obrany poverený vykonaním transformácie vojenského školstva ČR a v tomto roku bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Po ďalšej transformácii armády bol v roku 2005 zvolený za rektora Univerzity obrany v Brne, kde pôsobí ako rektor dodnes. Ako vedec a pedagóg je známou osobnosťou nielen doma, ale aj v zahraničí. Pôsobí v mnohých národných a medzinárodných vedeckých a odborných organizáciách, je členom vedeckých rád vysokých škôl v ČR i v zahraničí. Na Slovensku pôsobil v Liptovskom Mikuláši a Trenčíne. Pracoval v expertných komisiách verejnej správy, je členom expertnej skupiny podvýboru pre vedu a vysoké školy Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR. Pôsobil ako expert pri výstavbe vzdelávacieho systému Srbskej armády a tiež ako expert hodnotiaci kvalitu vysokoškolského vzdelávacieho systému v Rumunsku. Za svoje aktivity získal prestížne ocenenie Doctor Honoris Causa na National Defense University v Budapešti a tiež ocenenie ministra Srbskej armády. Významne prispel k rozvoju medzinárodných aktivít Akadémie ozbrojených síl nielen osobnou participáciou a podporou jej činností, ale aj zapájaním slovenských študentov do zahraničných aktivít organizovaných v rámci štátov Vyšegradskej štvorky a vojenských škôl združených do konzorcia pod názvom Central European Forum. Ako rektor vo Vyškove a na Univerzite obrany bol aktívny pri podpore štúdia slovenských študentov na vysokej vojenskej škole v ČR, ale aj v zahraničí. V oblasti vedecko–výskumného, odborného a publikačného pôsobenia sa zameriava na problematiku ekonomického zabezpečenia obrany, logistickej podpory vojsk a krízového manažmentu. Je ženatý, má dve deti.

Prof. MUDr. Július Vajó, DrSc.

za zásluhy o rozvoj zdravotníctva v našom okrese, ako aj na Slovensku
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2013.

Július Vajó, emeritný prednosta II. chirurgickej kliniky LF UPJŠ, UN L. Pasteura v Košiciach, sa narodil 9. júla 1938 v dedinke Kopčany, okres Michalovce. Po ukončení stredoškolského štúdia na gymnáziu v Michalovciach absolvoval štúdium medicíny na Fakulte všeobecného lekárstva Univerzity Karlovej v Prahe, ktoré ukončil s vyznamenaním a červeným diplomom v roku 1962. Má atestáciu z chirurgie I. a II. stupňa a atestáciu z pľúcnej chirurgie. V roku 1982 na LF UPJŠ v Košiciach získal titul kandidát lekárskych vied a v roku 1993 mu bol udelený titul doktor lekárskych vied na Univerzite Karlovej v Prahe. V roku 1987 bol habilitovaný za docenta chirurgie a v roku 1996 menovaný profesorom chirurgie. Po ukončení vysokoškolských štúdií začal pracovať ako sekundárny lekár na chirurgickom oddelení OÚNZ Michalovce a stal sa členom Československej chirurgickej spoločnosti. V rokoch 1963 až 1965 pôsobil na Chirurgickej klinike LF UPJŠ v Košiciach, kde sa neskôr stal odborným asistentom a túto funkciu vykonával viac ako 20 rokov. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa stal podpredsedom Slovenskej chirurgickej spoločnosti, členom prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti a v roku 1996 členom International Society of Surgery (Medzinárodného chirurgického združenia). Od roku 1987 do roku 2005 bol prednostom II. chirurgickej kliniky LF UPJŠ a FN L. Pasteura a následne na klinike pôsobil ako profesor chirurgie až do roku 2012. Profesor J. Vajó pôsobil ako krajský chirurg východoslovenského kraja i ako hlavný odborník pre chirurgiu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky.

Bol aj členom akademickej obce na UPJŠ v Košiciach, členom Spoločnej odborovej komisie doktorandského štúdia a členom komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác vo vednom odbore chirurgia. Patril do tímu redakčnej rady periodík: Rozhledy v chirurgii, Monitor medicíny a Slovenský chirurg. Július Vajó sa vo veľkej miere zaslúžil o zavádzanie trvalej kardiostimulácie v liečbe porúch srdcového rytmu, nových angiochirurgických a operačných techník, kolorektálnej chirurgie a endokrinochirurgie. Je autorom monografie Náhle angiochirurgické príhody a akútny ischemicko-reperfúzny syndróm v klinickej praxi, za ktorú mu bola udelená Kostlivého cena a Prémia literárneho fondu SR. Spolupracoval tiež pri tvorbe učebníc a skrípt, je autorom odborných a vedeckých prác uverejňovaných v odborných časopisoch a zborníkoch, ako napríklad Vedemecum medici a Štandardné terapeutické postupy. Je držiteľom Zlatej medaily Propter meritam za zásluhy o Slovenskú lekársku spoločnosť, medaily Karla Maydla, Zlatej medaily Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Medaily Stanislava Kostlivého, Konštantína a Stanislava Čárskeho, pamätnej medaily Lekárskej fakulty UK Bratislava Eruditio in terra Slovaca a Čestnej plakety T. R. Niederlanda. Vedecká rada UPJŠ v Košiciach mu v novembri 2012 udelila čestný titul Profesor emeritus.
Profesor J. Vajó zomrel 7. augusta 2020 po dlhej a ťažkej chorobe.

prof. Dušan Klein

Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2014.

Narodil 27. júna 1939 v  Michalovciach ako tretí, najmladší syn. Vojnové udalosti a norimberské zákony prinútili rodinu utiecť na  stredné Slovensko. Od roku 1942 sa  ukrývala u jedného známeho sedliaka. Neskôr hľadala rodina útočisko v katolíckom kláštore pre siroty v Bratislave. Otec rodiny zostal v  horách a v  Slovenskom národnom povstaní bol zastrelený. Na  jeseň roku 1944 po udaní odviedli deti a  matku do koncentračného tábora Terezín, kde sa im podarilo prežiť až do oslobodenia. Po oslobodení sa Kleinovci do Michaloviec už nevrátili, ich dom počas vojny vyhorel. Odišli do Bratislavy, neskôr žili v Ostrave a nakoniec v Prahe. Dušan Klein už v detstve prejavoval umelecké sklony. Blízka mu bola hudba, rozhlas, film, stvárnil hlavnú úlohu v českom filme Můj přítel Fabián. Vysokoškolské štúdia ukončil v Prahe na FAMU. Ako absolvent filmovej a  televíznej réžie od roku 1975 až do roku 1990 bol režisérom filmového štúdia Barrandov a potom tri roky zástupcom šéfredaktora literárno-dramatického vysielania v ČST Praha. Od roku 1990 pracoval ako odborný asistent katedry réžie filmovej fakulty AMU. V roku 1998 bol menovaný docentom pre réžiu so  zameraním na filmovú a televíznu tvorbu. O  rok neskôr sa stal vedúcim katedry filmovej a televíznej réžie a v roku 2002 profesorom. Filmografia Dušana Kleina je bohatá. Otvoril ju absolventský film – psychologická dráma Ďábelská jízda na koloběžce (1963) a nasledoval celý rad ďalších filmov, ako detektívka Jeden z nich je vrah (1970), séria kriminálnych príbehov z  Ostravy Město nic neví (1975), kriminálka Sázka na  třináctku (1977), dramatický príbeh z  prostredia protialkoholickej liečebne Dobří holubi se vracejí (1988), komédia s Milanom Lasicom v hlavnej úlohe Vážení přátelé, ano (1989). Nakrútil aj drámu Ta  třetí (2001), trojdielnu televíznu vojnovú drámu I ve smrti sami (2004), televíznu drámu Žil jsem s  cizinkou (2005), či komédie Svatba na bitevním poli (2008) a Rodinka (2010). Režíroval aj  viacero seriálov ako Pavol zasahuje (1974), Případy podporučíka Haniky (1989), Hříchy pro pátera Knoxe (1991), Hříchy pro diváky detektivek (1995), Manželská tonutí (1996), Bakaláři 1997, Strážce duší (2005) alebo Cukrárna (2010). Do povedomia divákov sa zapísal najmä ako režisér a otec mimoriadne obľúbenej filmovej „básnickej“ série. V roku 1982 vznikla prvá časť Jak svět přichází o básníky o dospievajúcom gymnazistovi Štěpánovi s básnickým talentom, v hlavnej úlohe s Pavlom Křížom. Po nej nasledovali v  rokoch 1984 až  2004 ďalšie štyri pokračovania Jak básníci přicházejí o  iluze (1984), Jak básníkům chutná život (1987), Konec básníků v Čechách (1993), Jak básníci neztrácejí naději (2004). Po 12 rokoch sa legendárni „básnici“ opäť vrátili na filmové plátna. V roku 2016 mala premiéru posledná časť básnickej hexalógie nazvaná Jak básnici čekají na zázrak s podtitulom Konec legendy.

Dušan Klein podľahol dlhej chorobe v jednej z pražských nemocníc v nedeľu 9. januára vo veku 82 rokov.

JUDr. Zdenko Trebuľa

pri príležitosti životného jubilea, za kladný vzťah k mestu Michalovce, dlhodobý a priaznivý vplyv na jeho rozvoj
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2015.

Zdenko Trebuľa sa narodil v roku 1955 v Martine, ale podstatnú časť svojho života prežil v metropole východného Slovenska. V Košiciach študoval na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej a Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika. Prevažná väčšina jeho profesionálneho pôsobenia je spojená s prácou v samospráve. Po prvýkrát v nej začal pôsobiť už v roku 1981 na vtedajšom Obvodnom národnom výbore Košice IV. Po nežnej revolúcii sa venoval advokátskej praxi, ale v januári 1999 sa vrátil do verejného života a jeho meno je spojené s dianím v komunálnej a regionálnej politike. Zdenko Trebuľa sa v roku 1999 stal námestníkom primátora mesta Košice a v doplňovacích voľbách bol 28. októbra 1999 zvolený za primátora. Na tomto poste pôsobil až do roku 2005. V januári 2006 nastúpil na pozíciu predsedu Košického samosprávneho kraja, ktorú opakovane obhájil a zastával až do roku 2017. Ako primátor Košíc mal veľký podiel na konsolidácii verejných financií. Prísnou finančnou disciplínou sa podarilo v meste znížiť viac ako dvojmiliardový dlh takmer na polovicu a zároveň konsolidovať jeho hospodársky život. Jeho osobným pričinením sa podarilo naštartovať úzku spoluprácu mesta Košice s manažmentom najväčšieho zamestnávateľa regiónu U. S. STEEL Košice, s.r.o., čo prinieslo výraznú podporu vo všetkých oblastiach spoločenského života – od školstva cez kultúru, zdravotníctvo, dobrovoľníctvo až po šport. Konkrétnym výsledkom spolupráce bolo dokončenie Steel arény, ktorá slúži obyvateľom mesta a širokého okolia na športové aj kultúrne a spoločenské účely.

Nelly Petrova Gorchakova

za zásluhu o rozvoj partnerských vzťahov a ich dlhoročné udržiavanie medzi mestami Michalovce a Kavarna v Bulharsku
Čestné občianstvo jej bolo udelené v roku 2016.

Nelly Petrova Gorchakova sa narodila 9. marca 1949 v meste Dobrič. Po skončení stredoškolských štúdií na gymnáziu v Kavarne študovala na Inštitúte medzinárodného cestovného ruchu vo Varne. Tu sa štyri roky venovala francúzskemu a českému jazyku. Neskôr pracovala ako učiteľka na odbornej škole s poľnohospodársko-technickým zameraním. V roku 1980 sa podieľala na začatí spolupráce so Strednou poľnohospodárskou školou Michalovce. Družba medzi školami trvala pätnásť rokov. V roku 2004 sa partnerstvo obnovilo, aj keď nie v pôvodnej podobe. Tentokrát išlo o družbu medzi mestami, ktorá pretrváva dodnes a prispieva k rozvoju oboch miest.

Vladyka Milan Chautur CSsR,

za výrazný podiel na rozvoji duchovného života v Michalovciach, za propagáciu mesta doma i v zahraničí
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2017.

Vladyka Milan Chautur sa narodil 4. septembra 1957 v Snine. Detstvo prežil v dnes už nejestvujúcej obci Veľká Poľana na východe Slovenska. Študoval na gymnáziu v Humennom. Už počas týchto štúdií zložil prvé rehoľné sľuby v Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa. Po maturite bol prijatý na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Kňazskú vysviacku prijal 14. júna 1981 v Prešove. Pôsobil vo farnostiach Borov a Kalinov, Medzilaborce, Šmigovec či Porúbka. Za viceprovinciála kongregácie redemptoristov so sídlom v Michalovciach bol zvolený 1. júla 1990. O dva roky na to ho 11. januára 1992 Svätý Otec Ján Pavol II. menoval za titulárneho biskupa kresimenského a pomocného prešovského biskupa. Biskupskú vysviacku prijal 29. februára 1992 z rúk prešovského sídelného biskupa Mons. Jána Hirku. V tom čase bol najmladším biskupom Katolíckej cirkvi a venoval sa pastorácii mládeže. Dňa 21. februára 1997 bol Mons. Milan Chautur Svätým Otcom Jánom Pavlom II. menovaný za apoštolského exarchu pre novovytvorený apoštolský exarchát katolíkov byzantského obradu v Košiciach. Jeho aktivita sa odvtedy sústreďuje na proces liturgickej a duchovnej obnovy celého exarchátu a na zriadenie nutných článkov riadiacej štruktúry exarchátu. Exarchát bol 18. februára povýšený na eparchiu a vladyka Milan Chautur bol z rúk Jeho Eminencie kardinála Leonarda Sandriho, prefekta Kongregácie pre východné cirkvi uvedený do úradu prvého košického eparchu. V rámci Konferencie biskupov Slovenska vedie Radu pre Rodinu a mládež a Radu pre inštitúty zasväteného života.

Doc. Mgr. Jozef Puškáš ArtD.

Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2021.

Narodil sa v  Michalovciach 9. februára 1951. Po maturite na  Strednej všeobecnovzdelávacej škole Michalovce (teraz Gymnázium Pavla Horova) vyštudoval Vysokú školu múzických umení v  Bratislave. Vyše dve desaťročia pracoval v  rozličných novinách a  časopisoch ako publicista a  filmový a  literárny kritik. V 90. rokoch sa  zamestnal na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU ako pedagóg Ateliéru scenáristickej tvorby, dve funkčné obdobia pôsobil aj ako prorektor tejto školy. Do literatúry vstúpil už počas štúdia poviedkovou zbierkou Hra na život a na smrť (1972), v ktorej o. i. reaguje na predčasnú smrť svojho otca, záhradníka Poľnohospodárskej technickej školy v  Michalovciach. Jeho kinematografickým debutom bol film Štvrtý rozmer, ku ktorému napísal scenár podľa vlastnej rovnomennej novely. Je autorom ďalších kníh poviedok (Utešené sklamania, Sny, deti, milenky, Vreckový labyrint, Freud v  Tatrách), románov (Priznanie, Záhrada v  piatom období roka, Smrť v jeseni, Zlodej duší) a  realizovaných scenárov (Prípad na vidieku, Zo života Dona Juana, Čajová šálka lásky, Zima kúzelníkov). Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov, je nositeľom literárnych cien a  uznaní. Za scenár k televíznemu filmu Dušičky seniorov (2013) získal Cenu Igric ako prvý scenárista v histórii tejto ceny. V  súčasnosti ďalej vyučuje scenáristiku na VŠMU a venuje sa literárnej tvorbe.